Appenzellský salašnícky pes (Appenzeller Sennenhund)
FCI: | 046 |
Klasifikacia: | Pinče, bradáče, dogovité plemená, švajčiarske pastierske plemená |
Krajina pôvodu: | Švajčiarsko |
Pôvodný názov: | Appenzeller Sennenhund |
Slovenský názov: | Appenzellský salašnícky pes |
Použitie: | pastiersky, strážny |
Vlastnosti:
Celkový vzhľad: trojfarebný, stredne veľký, takmer kvadraticky stavaný pes, vo všetkých častiach harmonicky vyvážený, svalnatý, so šibalským výrazom.
Dôležité proporcie: výška v kohútiku k dĺžke tela je v pomere 9:10; je skôr územčistý ako dlhý, pomer dĺžky papule ku temenu je 4:5.
Povaha a správanie: živý, temperamentný, sebavedomý a nebojácny. Mierne nedôverčivý voči neznámym, nepodplatiteľný strážca, priteľský a učenlivý.
Hlava: v harmonickej proporcii k telu, mierne klinovitá.
Temeno: pomerne ploché, najširšie medzi ušami, k papuli sa pravidelne zužuje. Výbežok medzitemennej kosti nevýrazný. Primeraná čelová brázda. Čelový sklon málo výrazný. Líca takmer nevyvinuté.
Papuľa: stredne silná, pravidelne sa zužuje, so silnou spodnou čelusťou. Chrbát nosa rovný.
Ňucháč: čierne psy majú čierny ňucháč, hnedé hnedý, pokiaľ možno tmavo pigmentovaný.
Pysky: suché, priliehavé, čierne psy majú čierne, hnedé pokiaľ možno tmavo pigmentované hnedé.
Chrup: mocný, úplný, s pravidelným nožnicovým zhryzom, kliešte sa tolerujú. Chýbajúca alebo zdvojená P1 a chýbanie M3 sa toleruje.
Oči: pomerne malé, mandľového tvaru, nemajú vystupovať, sú postavené trocha šikmo; so živým výrazom. Čierno sfarbené psy maju mať oči tmavohnedé alebo hnedé a hnedé psy svetlejšie hnedé, ale tak tmavé ako je len možné.
Viečka: dobre priliehajúce viečka majú čierne psy čierne a hnedé psy pokiaľ možno tmavo pigmentované.
Uši: trojuholníkové, dosť vysoko a široko nasadené, ovisnuté, v pokoji plocho ležia pri lícach, špičky sú mierne zaoblené. Ak niečo upúta pozornosť psa, uši sú v nasadení nadvihnuté a otočené dopredu tak, že pri pohľade spredu a zhora hlava tvorí s ušami nápadný trojuholník.
Krk: stredne dlhý, mocný, suchý.
Telo: mocné, kompaktné.
Chrbát: primerane dlhý, pevný a rovný.
Kríže: krátke, prebiehajú ako rovné pokračovanie chrbtovej línie.
Hrudník: široký, hlboký, siaha až po lakte, s výrazným predhrudím. Hrudná kosť siaha dostatočne dozadu. Hrudný kôš má oválny prierez.
Bedrá: krátke a svalnaté.
Brucho: iba mierne vtiahnuté.
Chvost: vysoko nasadený, mocný, stredne dlhý, husto osrstený, srsť na spodnej strane je trochu dlhšia. V pohybe je tesne zrolovaný na krížoch, nesený nabok alebo v prostriedku.
Končatiny: silné kosti.
Predné končatiny
Všeobecne: svalnaté, postoj spredu rovný, paralelný, nie príliš úzky.
Plecia: lopatky dlhé, šikmo uložené.
Ramená: rovnako dlhé alebo len trocha kratšie ako lopatky. Uhol s lopatkou nie príliš tupý. Lakte dobre priliehajú.
Predlaktia: rovné, suché.
Nadprstia: spredu v priamom pokračovaní predlaktia, zboku mierne zauhlené.
Labky: krátke, klenuté a uzavreté.
Zadné končatiny
Všeobecne: svalnaté. Postoj zozadu rovný, paralelný a nie príliš úzky.
Stehná: dosť dlhé, s predkolením tvoria otvorený uhol, harmonický so zauhlením vpredu.
Predkolenia: asi také dlhé, alebo trocha kratšie ako stehno, uhol k stehnu nie príliš tupý. Suché a svalnaté.
Päty: dosť vysoko umiestnené.
Podpätia: zvislo a paralelne postavené, ani vytočené ani vtočené. Vlčie pazúriky sa musia odstrániť.
Labky: krátke, klenuté a uzavreté.
Pohyb: mocný záber, ďaleko vykračuje. V kluse pri pohľade zpredu a zozadu priamy posun končatín.
Osrstenie: dvojitá srsť, pevná a priliehavá.
Vlastnosti srsti: krycia srsť hustá a lesklá. Podsada hustá, čierna, hnedá, alebo sivá, presvitanie podsady je nežiaduce. Mierne zvlnená srsť sa toleruje iba na kohútiku a chrbte, ale je nežiaduca.
Farba a kresba: základná farba je čierna, alebo havanská hnedá so symetrickým pálením a bielymi znakmi. Malé hrdzavohnedé znaky nad očami, na lícach, na hrudi (vpravo a vľavo, v oblasti ramenného kĺbu) a na končatinách, pričom pálenie musí byť vždy medzi čiernou alebo hnedou a bielou. Biele znaky: dobre viditeľná biela lysinka, ktorá od temena prechádza bez prerušenia po koreni nosa a celkom alebo čiastočne cez papuľu. Od brady prechádza biela po hrdle bez prerušenia až po hruď. Biela je na všetkých labkách a na konci chvosta. Biela škvrna na šiji, alebo polovičný golier sa toleruje. Úplný, ale tenký biely golier sa toleruje, ale je nežiaduci.
Veľkosť
Výška v kohútiku:
psy: 52 až 56 cm, tolerancia 50 až 58 cm.
Sučky: 50 až 54 cm, tolerancia 48 až 56 cm.
Chyby: každá odchýlka od uvedených bodov sa má pokladať za chybu, ktorej hodnotenie je v presnom pomere k stupňu odchýlky,
– chýbajúci pohlavný bimorfizmus,
– príliš malý alebo veľký,
– veľmi dlhý alebo neharmonicky stavaný,
– príliš ťažká alebo ľahká hlava,
– guľaté temeno,
– príliš výrazný čelový sklon,
– príliš dlhá, krátka, tenká alebo špicatá papuľa alebo rímsky nos,
– príliš vyvinuté pysky,
– chýbanie viac ako jednej P1,
– predhryz alebo podhryz,
– príliš vystupujúce líca,
– okrúhle, vypúlené alebo príliš svetlé oči,
– entropium alebo ektropium,
– príliš malé, veľké, odstávajúce alebo príliš vysoko alebo nízko nasadené uši,
– mäkký a kaprí chrbát alebo prestavané kríže
– vtiahnuté brucho,
– plochý alebo súdkovitý hrudník, chýbajúce predhrudie, krátka hrudná kosť,
– mäkké nadprstia,
– podlhovasté zajačie labky, roztiahnuté prsty,
– vytočené lakte,
– nedostatočné zauhlenie končatín,
– kravský postoj,
– kosákovitý chvost,
– nekorektný pohyb, napr. krátky krok, strnulý, úzky pri zemi, križovanie,
– chyby kresby: čierne bodky v bielej, prerušená lysinka, široký, neprerušený biely golier, výrazne nad nadprstia siahajúce biele čižmičky, chýbajúca biela na labkách a na konci chvosta,
– povahová slabosť, nedostatok temperamentu, agresivita.
Vylučujúce chyby:
– modré alebo sklené oči,
– jednoznačne ovisnutý alebo kýpťovitý chvost,
– chýbajúca trojfarebnosť,
– iná farba ako čierna alebo havanská hnedá.
Poznámka: psy musia mať obidva normálne vyvinuté semenníky úplne zostúpené v miešku.
História: Dátum publikovania platného štandardu: 12. 5. 1993
Krátky prehľad histórie: po prvý raz bol appenzellský salašnícky pes popísaný v r. 1853 v „Živote zvierat Alpského sveta“, ako salašnícky pes s jasným hlasom, krátkosrstý, stredne veľký a mnohofarebný, „ktorý sa miestami využíva na ochranu domov a na zháňanie dobytka, spôsobom obvyklým špicovitým psom“. V roku 1898 bol appenzellský salašnícky pes označený za samostatné plemeno. Prvý štandard bol zostavený s pomocou veľkého podporovatela plemena horára Maxa Sibera. 8 jedincov vystavili na prvej medzinárodnej výstave vo Winterhure. Dr. Albert Heim, ktorý sa veľmi angažoval pre švajčiarske pastierske psy a teda aj appenzellera, povzbudil v r. 1906 založenie klubu appenzellského pastierskeho psa. Jeho úlohou bolo toto plemeno zachovať a podporovať v jeho prirodzenosti. Cielený chov začal obligatórnym zápisom šteniat do plemennej knihy pre appenzellov. Pôvodnou oblasťou chovu bolo Appenzellsko, dnes je plemeno chované po celom Švajčiarsku a aj v mnohých ďalších zemiach. Pojem appenzellský salašnícky pes je dnes úplne jasný a plemeno ako také sa od ostatných salašníckych psov jasne odlišuje. Aj keď si appenzeller získal množstvo priaznivcov, je jeho chovná základňa stále obmedzená. Iba cieľavedomým a zodpovedným chovom sa zachovajú a prehĺbia jeho mimoriadne prirodzené vlohy.
Zdroj: inzerciapsov.sk